Mesto Pezinok

     Cesty človeka – tvorcu a jeho diela bývajú rôzne a nevedú vždy priamo k oficiálnemu uznaniu a prezentácii v popredných galériách. Niekedy i napriek talentu, štúdiu a pracovitosti zostáva tvorba nezavŕšená, v náznakoch a prísľuboch. Takou bola i tvorba akademického maliara Jána Tumu, ktorý sa narodil 9. mája 1904 v Pezinku. Už v mladom veku bol sirota, bol od 16 rokov odišiel na popud maliara Gustáva Mallého, (ktorý žil niekoľko rokov v Pezinku), do Prahy študovať maliarstvo na Akadémiu výtvarných umení. Tu patril medzi posledných žiakov tvorcu opony Národného divadla, profesora Vojtěcha Hinajsa. Po jeho smrti doštudoval u prof. J. Obrovského. Popri štúdiu si našiel čas i na prácu v kultúrno-literárnom časopise Svojeť, kde spolupracoval s maliarom Jankom Alexym. Počas štúdia v Prahe sa zhoršila Tumova existenčná situácia, keď mu zomrela sestra a on zostal bez prostriedkov, len s túžbou dokončiť štúdium a maľovať. Preto súčasne navštevuje Obchodnú akadémiu a v roku 1927 nastupuje ako úradník v bratislavskej banke. Stáva sa členom Umeleckej slobody slovenskej, zúčastňuje sa na výstavách s ostatnými generačnými druhmi na Slovensku i v Čechách. No svoj čas musí deliť medzi prácu v banke a výtvarnú tvorbu, na ktorú mu zostáva stále menej času, väčšinou len cez dovolenky.
Treba si uvedomiť, že doba, v ktorej Ján Tuma ukončil štúdium a začal tvoriť, vôbec nepriala umeniu. I výtvarníkov sa dotkli ťažké roky hospodárskej krízy a vykorisťovania. Situácia na Slovensku bola o to ťažšia, že chýbalo materiálne i duchovné zázemie pre umeleckú tvorbu. Táto skutočnosť poznamenala aj Tumovu tvorbu, čo malo za následok určitú stagnáciu. Jeho maliarska aktivita sa začala intenzívne rozvíjať až po oslobodení. Od roku 1947 sa objavujú v maľbe i kresbových štúdiách motívy pracujúcich ľudí, rybárov, roľníkov a zároveň štúdie prírody a mestských zákutí. A rozjasňuje sa i jeho farebná paleta. Od tohoto obdobia sa neprestajne rozvíja jeho tvorba až do umelcovej smrti v roku 1982. Ján Tuma celý svoj život prežil síce v Bratislave, ale napriek tomu sa neustále hlásil k svojmu rodnému mestu, často ho navštevoval a viazalo ho k nemu aj blízke priateľstvo s ďalším našim rodákom, maliarom Štefanom Polkorábom.