Mesto Pezinok

Spišská Stará Ves

...vznikla na mieste alebo v blízkosti staršej osady, uvádzanej v listinách z 13. storočia pod názvom Antiqua Villa, čiže Stará Ves. Prvá písomná zmienka o Spišskej Starej Vsi je doložená v zakladacej listine z 24. júla 1308, ktorou magister Kakaš poveril Fridricha, syna Markolfa z Huncoviec, založením novej dediny na brehu potoka Prinitz. Šoltýsovi, aj budúcim obyvateľom, dal Kakaš rozsiahle privilégiá, z ktorých najdôležitejšie bolo právo uskutočňovať týždenné trhy a oslobodenie od platenia mýta. Neskôr, keď sa magister Kakaš dostal do finančnej tiesne, dal Starú Ves do zálohu Viliamovi Drugethovi za značnú sumu peňazí. Tejto rodine patrila Stará Ves do roku 1337, keď ju kráľ Karol Róbert daroval lechnickému kláštoru "ako večitú almužnu". Tento dar potvrdil 22. decembra 1342 aj uhorský kráľ Ľudovít Veľký a Stará Ves sa stala natrvalo súčasťou lechnického kláštora.

Koncom 14. storočia bola Spišská Stará Ves strediskom obchodu a remesiel. Mestské výsady dostala od kráľa Žigmunda Luxemburského v roku 1399 a získala tým práva, aké užívali aj iné spišské mestá - právo na dovážanie, skladovanie, vyvážanie, predaj a čapovanie vína, piva a iných nápojov. Darilo sa tu plátenníkom a obchodníkom, pretože využívali polohu na starobylej obchodnej ceste. Mesto navštívili aj vzácne kráľovské návštevy - 11. novembra 1411 sa tu stretli kráľ Žigmund Luxemburský a poľský kráľ Vladislav a 21. februára 1474 tu bol uzavretý mier medzi Matejom Korvínom a Kazimírom Jagelovským. Mesto bolo dvakrát vypálené husitmi - v rokoch 1431 a 1433.

Keď kartuziánskych mníchov nahradili svetskí páni a zrušili mestu výsady, začalo upadať. Až v roku 1655 cisár Ferdinand III. na žiadosť zemepána Ladislava Rákociho znovu povolil mestu usporadúvať týždenné trhy a výročný jarmok. 18. storočie bolo pre Spišskú Starú Ves obdobím hrôzy. V roku 1710 vypukol mor, o dva roky neskôr mesto takmer úplne vyhorelo. Ďalšie 4 požiare boli v rokoch 1746 - 1760. Pri poslednom z nich zhoreli všetky domy, zrútila sa veža kostola a roztavilo sa päť zvonov. V roku 1787 mestečko malo 881 obyvateľov a 127 domov, v roku 1828 1156 obyvateľov a 161 domov. V prvej polovici 19. storočia sa obyvateľstvo živilo predovšetkým poľnohospodárstvom, ale aj plátenníctvom. Od roku 1704 bolo mestečko majetkom kamaldulov z Červeného Kláštora, od roku 1820 majetkom gréckokatolíckeho biskupstva v Prešove. Po roku 1848 biskupstvo predávalo bývalé panské majetky, ktoré kúpili najmä obyvatelia Šromoviec (Poľsko).

Po revolúcii v rokoch 1848 - 1849 bol vytvorený Magurský okres, ktorého sídlom sa stala Spišská Stará Ves. Spravoval 33 zamagurských obcí. Po mierovej konferencii 28. júla 1920 pripadlo 13 zamagurských obcí Poľsku a okres sa stal najmenším na Slovensku. Takýto stav trval do roku 1960, keď okres zanikol. V roku 1992 bola k mestu pričlenená Lysá nad Dunajcom.
 
Najvýznamnejšou sakrálnou pamiatkou je Rímskokatolícky kostol Nanebovzatia Panny Márie, ktorý pochádza z 2. polovice 14. storočia, barokovo prestavaný v roku 1772. Hlavný oltár je neskorobarokový a pochádza z roku 1765. Z 18. storočia pochádza kaplnka Najsvätejšej Trojice, kaplnka sv. Fabiána a Šebastiána a kaplnka Premenenia Pána. V polovici 18. storočia bol postavený kaštieľ Na tridsiatku. Bola to pôvodne barokovo - klasicistická stavba, no v roku 1860 bola neoklasicisticky upravená.
 

Červený Kláštor

... obec na pravom brehu Dunajca, pri ústi potoka Lipník. Terajšia obec vznikla spojením osád Nižne Šváby, Červený Kláštor a  Smerdžonka.

Historické pramene, napríklad listina kartuziánskeho kláštora z roku 1344, podporujú domnienku, že na mieste terajšieho kláštora v "údolí sv. Antona" stála už v 11. storočí nám neznáma pustovňa. Terajší kláštor založil magister Kokoš z Brezovice, ktorý podľa rozsudku zmierovacieho súdu z roku 1307 bol povinný za zabitie Fridricha z Hrhova založiť aj šesť kláštorov. V zmysle tohto rozhodnutia vyčlenil roku 1319 zo svojej skôr založenej obce Lechnice 62 popluží zeme a daroval ich na tento účel kartuziánom zo Skaly útočiska, terajšieho Kláštoriska v Slovenskom raji. Títo začali roku 1330 s výstavbou kláštora, najprv zaiste dreveného, iba neskôr, v druhej polovici 14. storočia prebudovaného z trvanlivejšieho materiálu. Ľudové pomenovanie "červený" dostal iba neskôr podľa toho, že podstrešné rímsy kostola a kaplniek boli z neomietnutých červených tvárnic. Kláštor už v 14. storočí dostal mnohé dotácie a výsady (právo mlyna, rybolovu, varenia piva), ďalšie majetky získal kúpou, hospodársky sa veľmi rýchlo vzmáhal a stal sa veľkým feudálnym panstvom. Mal však i spory s pánmi z Czorsztyna, v období rokov 1431 až 1433 ho dvakrát obsadili husiti, roku 1545 ho prepadli vojská hradu Niedzica a neprospela mu ani doba charakterizovaná bojmi o uhorský trón po bitke pri Moháči. Postupne upadal a mnísi sa odsťahovali do Poľska.

Za reformácie 1563 kláštor zrušili a kláštorné panstvo sa dostalo do súkromného vlastníctva, v ktorom sa vymenili viacerí majitelia (Thököly, Horváth z Plavča, Rákóczi a iní). Nitriansky biskup Ladislav Maťašovský ho roku 1699 kúpil a daroval reholi kamaldulov, ktorí sa tu usadili roku 1711. Rehoľa sa riadila prísnymi regulami, mnísi bývali oddelene v celách, zachovávali mlčanlivosť, zaoberali sa poľnohospodárstvom, záhradkárstvom a rybolovom, ale venovali sa aj alchýmii, liečeniu nemocných a písomníctvu.

Jozef II. v rámci svojich reforiem roku 1782 kláštor zrušil, jeho zariadenie bolo rozobrané (knižnicu a archív odniesli do Pešti, kostolné zariadenie odpredali do Muszyne v Poľsku, ďalšie neznámo kam). Roku 1820 venoval cisár kláštor aj s majetkami novozriadenému gréckokatolíckemu biskupstvu v Prešove. Po 2.svetovej vojne prevzal kláštor štát a celý komplex v rokoch 1956 až 1974 zrekonštruovali.

Po zrušení kláštora kamaldulov osadníci odmietli obrábať veľké plochy majerskej pôdy, preto na jej obrábanie boli pozvaní v rokoch 1786 až 1788 osadníci z Nemecka. Vyčlenením a osadením pôdy z kláštorného majetku vznikli viaceré obce v Zamagurí.

Medzi nimi aj Nižné Šváby (teraz Červený Kláštor), známe ako majer od 16. storočia. Obyvateľstvo sa zaoberalo poľnohospodárstvom, pastierstvom i pltníctvom. V doline potoka Lipník, 1 km povyše kláštora, sa nachádza Červený Kláštor-kúpele, predtým kúpele Smerdžonka. Kúpeľná osada vznikla pri studenom prameni glauberovskej sírnej vody okolo roku 1820. Začiatkom 20. storočia, keď sa ich ujala Spišská župa, boli strediskom záujmu spišskej spoločnosti. Za prvej svetovej vojny boli kúpele zničené a znovu ich otvorili až roku 1928.

 
Szczawnica

Názov mesta “Szczawnica” pochádza z ľudového názvu minerálnych vôd nasýtených kysličníkom uhličitým. Ich štipľavá chuť sa spája so šťaveľom (poľ. szczaw). Prvá písomná zmienka o osade pochádza z roku 1413. Ako ozdravovňa je známa vyše 200 rokov. Szczawnica je 7,6 tisícovým pohraničným liečeným mestom susediacim so Slovenskom, ktorého 2/3 územia tvoria prekrásne lesy. Leží pod vrchom Bryjarka v bezprostrednom susedstve Pieninského Národného Parku v malebnej doline Grajcarka na pravom brehu Dunajca. Zo všetkých strán sa dvíhajú horské úbočia pokryté ihličnanmi a smrekovcovými lesmi, ktoré majú ohromný vplyv na jej klímu. Po oboch stranách horskej tiesňavy sa nachádzajú sanatóriá, rekreačné zariadenia a penzióny. Sanatóriá sú postavené v parkoch v značnej vzdialenosti od hlavných ciest, čo vytvára dobré podmienky na príjemný odpočinok a regeneráciu organizmu. Vďaka špecifickej mikroklíme a zásobám minerálnych vôd sa mesto stalo liečebňou dýchacích ciest, tráviaceho ústrojenstva, močových ciest a tiež ochorení pohybového ústrojenstva.

Historické centrum kúpeľov sa nachádza v okolí námestia nazvaného menom Jozefa Dietla – profesora univerzity v Krakove, ktorý sa zaslúžil o rozvoj poľských kúpeľov.
Pri námestí sa nachádza o. i. Muzeum Pieninske, ktorého súčasťou je stála etnograficko – historická expozícia venovaná kultúre pieninských goralov a miestnym tradíciám. V blízkosti stojí hlavná “pijalnia” (miestnosť na pitie minerálnych vôd) Magdalena, kde sú prezentované cyklické výstavy maliarstva a rezbárstva miestnych majstrov. V Jaworkach, niekoľko kilometrov od Szczawnice, sa nachádza prístavisko pre umelcov “Hudobná ovčiareň”. Organizujú sa tu rockové, jazzové, bluesové a country koncerty známych poľských a zahraničným interpretov. Originálny interiér a neopakovateľná klíma víta každý víkend milovníkov dobrej hudby.
Szczawnica kladie veľký dôraz na rozvoj športu, turistiky a oddychu – ako kolektívneho, tak aj individuálneho. Je dokonalou turistickou základňou schopnou jednorazovo prijať i niekoľko tisíc hosti, ktorým vie zabezpečiť nocľah v rôznom štandarde – od ubytovania v apartmánoch, v budovách sanatórií, penziónoch a hoteloch až po ubytovanie na súkromí, v chatách či stanových táboroch.

Szczawnica podobne ako väčšina osád v oblasti Malopoľska ponúka bohatý výber možností aktívneho využitia voľného času. Vrchy pokryté lesmi s bohatou faunou a flórou priťahujú milovníkov pešej turistiky. Mnohé turistické trasy vedú na najvyššie štíty Pienin a Gorców a do prírodných rezervácií. Trasy sú prispôsobené fyzickým možnostiam priemerného turistu. Priamo v centre Szczawnice je možnosť využiť sedačkovú lanovku vedúcu na horu Palenica, odkiaľ je krásny výhľad na panorámu Tatier, Pienin a celú Szczawnicu. Turistov preferujúcich rýchlejšie spôsoby spoznávania terénu poteší mnoho cyklistických a konských trás s rôznym stupňom náročnosti s možnosťou zapožičania horských bicyklov, či koní. Milovníci vodných športov si môžu vyskúšať svoje schopnosti po zapožičaní kajaku a skúsiť pokoriť slalomovú dráhu vedúcu pozdĺž trasy splavu Dunajca.

Tí, ktorí si chcú vychutnať pohľad na krajinu z vtáčej perspektívy, nájdu svoj raj pri chate “Pod Durbaszkou”, kde sa organizujú kurzy lietania na paraglidingu.
Pobyt v Szczawnici je tiež dokonalou príležitosťou na spoznanie Pieninského Národného Parku. Zaslúženej a stále rastúcej popularite sa teší i jedna z najväčších atrakcií Pienin – splav na pltiach prielomom Dunajca v úseku 20 km.